Udalosť, ktorá rozhodla o veľmi dôležitej epoche Slovákov, bola žiadosť slovenského kniežaťa Rastislava, ktorou sa obracal na byzantského cisára Michala III. a prosil, aby poslal Slovenom: „takého biskupa a učiteľa, ktorý by nám v našej reči vysvetlil kresťanskú vieru.“

  Podľa Rímskej legendy, ktorú napísal rímsky biskup Gauderich krátko po Cyrilovej smrti, vieme, že Rastislav reagoval na ohlas veľkej osobnosti Konštantína Filozofa a z počutia poznal jeho misionárske dielo: „Keď sa Rastislav, moravské knieža, dozvedel, čo vykonal v kraji Chazarov, podnietený starosťou o svoj národ vyslal poslov k spomínanému cisárovi s takým odkazom, že sa jeho ľud síce odvrátil od uctievania modiel a chce zachovávať kresťanský zákon, ale že nemajú takého učiteľa, čo by ich v tom zákone jasne a dokonale poučil. Že prosí, aby im do oných krajov poslal takého človeka, ktorý by vedel jeho ľudu dôkladne vysvetliť vieru a poriadok zákona a ukázať cestu práva.“

Rastislav ako európsky rozhľadený politik sa preto cielene obrátil na byzantský cisársky dvor, vyberúc si bratov zo slovanského Solúna Konštantína Filozofa a Metoda, ktorí plne zodpovedali jeho požiadavkam. Na misii u Slovákov  sa biskup Konštantín, teológ a filológ i jeho brat opát Metod, bývalý správca slovanskej provincie a právnik, tomuto svojmu poslaniu venovali až do konca života.

Na územie starého Slovenska prišli pravdepodobne v roku 864 a ich účinkovanie trvalo až do roku 885. V starobylom Rastislavovom meste na Devíne založili prvú akadémiu s vyučovaním v národnom jazyku Slovákov. Bola to zároveň prvá hlaholská univerzita Slovanov. Tu boli položené základy slovanského školstva a vzdelanosti. Napriek svojmu krátkemu trvaniu, 21 rokov, sa táto univerzita musela vo svojom čase radiť medzi popredné pedagogické európske strediská, pretože jej vysokú vzdelanostnú úroveň zaručovala osobnosť najväčšieho vzdelanca vtedajšieho kresťanského sveta, Konštantína Filozofa.

Bratia zo Solúna po 3 a pol roku účinkovania medzi Slovenmi–Slovákmi odišli s najlepšími slovenskými učeníkmi do Ríma, kam prišli na vianoce roku 867. Ešte cestou do Ríma sa zastavili u slovenského vládcu Panonie Koceľa, ako je to zaznamenané v Živote konštantínovom: „Keď pobudol na Morave štyridsať mesiacov, vybral sa (do Ríma) dať vysvätiť svojich učeníkov. Po ceste ho prijal Koceľ, panónske knieža (v Blatnohrade) a obľúbiac si veľmi slovenské písmo, sám sa ho naučil, ba, dal mu do päťdesiat žiakov, aby sa ho tiež naučili. Preukázal mu veľkú úctu a vyprevadil ho na cestu. No neprijal od Rastislava ani od Koceľa žiadne zlato ani striebro, ani nič iné. Hlásal evanjelium bez odmeny, vyprosil si od oboch len deväťsto zajatcov a prepustil ich.“

Konštantín a Metod v otázke národného liturgického  jazyka dosiahli v Ríme také privilégium, aké nedostal 1100 rokov nik, až do II. Vatikánskeho koncilu (1962). V chráme Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) schválil pápež Hadrián II. slovenské bohoslužobné knihy a liturgiu. Misijnú činnosť oboch bratov doprevádzal veľký úspech, ale aj nepriateľské úklady franských duchovných, ktorí si neprávom nárokovali na svoje bývalé misijné územie a nechceli sa ho vzdať.

Po smrti sv. Metoda v roku 885 boli slovenskí učeníci vyhnaní zo Svätoplukovej ríše a hlaholská škola zničená spolu so všetkými hlaholskými spismy. Neskôr vznikla v Bulharsku cyrilika, ktorá bola osnovaná na fonetických pincípoch hlaholiky a priamo z nej boli prevzaté aj typicky slovanské hlásky. Tá sa nakoniec rozšírila v celom južnom i východnom slovanskom svete a vytlačila hlaholiku, ktorá sa zachovala iba v liturgických knihách Chorvátov. 

 

 

Konštatovanie zakladateľa slavistiky P.avla J. Šafárika v 19. storočí, že na Morave, Slovensku a v Panónii žilo v 9. storočí slovenské etnikum, dokázal o sto rokov neskôr Ján Stanislav na novej vedeckej úrovni vo svojom monumentálnom diele "Slovenský juh v stredoveku".  Výsledkom štúdie J. Stanislava je poznanie, že Slováci boli kedysi veľký národ. V roku 1944 v publikácii „Kultúra starých Slovákov“ napísal: „Dedičné slovenské územie v stredoveku bolo neporovnateľne väčšie ako dnešné. Novodobé Slovensko je len malým zvyškom starého veľkého Slovenska, ktoré sa rozprestieralo na väčšej časti Dunajskej kotliny. Naši slovenskí predkovia sa až do 15. storočia volali Sloveni. Sme pozostatkom veľkého národa, ktorý v 9. storočí patril medzi najväčšie Slovanské národy. Sme prastarým kultúrnym národom, z ktorého vzišla kultúra aj pre iné (slovanské) národy.“ ... „Poznanie, že Panónia bola slovenská, má veľký vedecký, kultúrny a národný význam. Preto bude potrebné osvetliť mnohé problémy úplne novým spôsobom. Bude treba opraviť nejeden omyl, tradovaný v histórii i v slavistike už desaťročia a od základu prestavať naše učenie o Panónii.“...  „Kultúrne činy a politické udalosti Slovákov v 9. storočí veľkoryso osnované predpokladali veľkú kultúrnu silu tohto ná-roda a pevnú politickú moc, vojenskú organizovanosť, veľké územie i početné obyvateľstvo. Politika, ktorú robili najmä Rastic, Svätopluk a Koceľ v spolupráci s byzantskými misionármi svätými Cyrilom a Metodom, bola politikou veľmocenskou. Je jasné, že bez veľkého národa a veľkého územia nemožno robiť veľmocenskú politiku. To vysvetľuje i dôvod, prečo ako prví zo Slovanov sme dostali písmo práve my Sloveni-Slováci: lebo sme prastarým kultúrnym národom, z ktorého vzišla kultúra aj pre ostatné slovanské národy. Apoštolská misia Cyrila a Metoda u Slovákov odráža práve túto kultúrnu silu nášho národa.“ 

 

 

O vzájomnom vzťahu jazyka a národa hovorí prof. Doruľa, ktorý sa ako jazykovedec venuje skúmaniu vývinu slovenského jazyka1: „Jazyk etnika sa vyvíja, mení a prispôsobuje v čase a v ňom sa odráža celá materiálna kultúra, predovšetkým ľudová, a všetko čo súvisí s civilizačným vývojom daného etnika. Na určitom stupni vývoja spoločnosti začne dané etnikum charakterizovať ich jazyk a vzniká jazyková jednota. Vzniká spoločný jazyk, ktoré toto spoločenstvo – etnikum používa.

Vyskytujú sa názory, že Slováci existujú iba od doby keď sa objavila prvá zmienka názvu Slovák, čiže od 14. storočia. Znamená to vari, že predtým toto etnikum neexistovalo a vzniklo z ničoho? To určite nie. Je zaujímavé, že od tejto podoby Slovák sa v slovenčine netvoria žiadne ďalšie slovné podoby, ako to býva pri iných slovách (notár – notárka, učiteľ - učiteľka), ale v tomto prípade máme Slovák – Slovenka a nie Slováčka. To značí, že ide o výnimku, ktorá prišla do jazyku zvonka. Pôvodný názov Slovákov bolo Sloven, Sloveni, Slovenka, Slovensko. V staroslovenčine sa meno Sloven vyslovovalo ako dnešné Slovän. Dôležité však je, že najstaršia a pôvodná podoba mena Slovákov bola Sloven, ktorá sa doteraz zachovala vo všetkých odvodených formách tohto slova. V týchto slovách sa dodnes zachovali starobylé pôvodné podoby nášho mena. Podoba Slovien, aká sa  používala v posledných sto rokoch nie je vôbec pôvodná a bol to len prepis českej grafiky ě na ie, ktorý nemá žiadnu výpovednú hodnotu.

Máme veľa dokladov aj o tom, že forma Sloven – Slovák označovala tiež všeobecný názov Slovanov. Otázka je, prečo všeobecná forma Slovana ostala ako názov pre Slovenský národ.

Hoci jazyk slovanských národov má mnoho spoločného, možno každý z nich jasne identifikovať, pretože každý slovanský jazyk má svoje osobité znaky. Aj slovenčina má svoje charakteristické znaky, ktorými sa líši od susedných slovanských jazykov, akými sú ukrajinčina, poľština, čeština, ruština atď. Dnes vieme, že slovenčina vo všetkých svojich nárečových formách je jeden jazyk, ktorý nazývame slovenský, že všetky slovenské nárečia sú zložkami jedného jazyka, ktorý vieme charakterizovať  ako jazykovú jednotu s typickými jazykovými znakmi. Je zaujímavé, že všetky tieto zmeny pri vývine jazyka prebehli vo všetkých nárečiach rovnako. To je dôsledok etnickej integrácie. To znamená, že tu muselo vzniknúť nejaké spoločenstvo, ktoré si utváralo spoločný jazyk. Jazyková jednota sa vytvorila ako dôsledok etnickej integrácie,  čoho dokladom je historická správa z Fredegarovej kroniky zo 7. storočia, kde je opis zjednotenia slovanských kmeňov do tzv. Samovej ríše.

Samova ríša je už nadkmeňový politický útvar, preto u starých Slovákov niesú nikde, ani v najstarších písomnostiach, zachované názvy nejakých kmeňov. Na rozdiel od územia dnešných Čiech a Sliezska kde sú známe desiatky kmeňov, napr. ešte zo začiatku 12. storočia sa v Kozmasovej kronike uvádza asi 12 kmeňov 2 , ktoré obývali územie Bojoémie3 . Dokladá to i veľmi seriózny a spoľahlivý prameň: Povesť vremennych let, letopis ktorý napísal ruský mních Nestor (r.1113). Uvádza v ňom množstvo názvov kmeňov, najmä z východoslovanskej oblasti, ale hovorí aj o Slovanoch z Podunajskej oblasti. Tvrdí, že tu pri Dunaji bola pravlasť všetkých Slovanov a odtiaľ sa rozišli ďalej na sever i na juh i na východ. Na rozdiel od všetkých týchto kmeňov, Sloveni z nášho územia však už nemali toto kmeňové rozlíšenie. V tom čase už na našom území neboli známe názvy kmeňov, pretože tu už v 7. stor. bola zavŕšená integrácia, do nadkmeňového útvaru. To znamená, že muselo ísť o veľmi starobylú integráciu. Z toho vyplýva, že v tomto európskom priestore sú Slováci veľmi starobylým národom.“

1Prof. Ján Doruľa, DrSc., pracovník Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV v Bratislave – prepis z rozhlasovej relácie stanice LUMEN z okt. 2008 – výber

 2 V 10. stor. sa na území  Bojoemie (Boemie), dnešných Čiech, spomína viacero slovanských kmeňov: Charváti, Dudleby, Lučané, Česi, Dečané, Litoměřici, Plovania, Zlíčania, Chbané, Polabskí Srbi, Liňania, Pšovania

 3 Územie starého keltského kmeňa Bójov. Bojovia boli mocný keltský kmeň, ktorý sa skladal z niekoľkých vetiev. Jedna z nich osídlila približne v 4. storočí pred Kr. stredné a severozápadné Čechy, ktoré začali byť neskôr nazývané rímskymi zemepiscami a historikmi ako krajina Bojov, Bohemia (lat. Boiohaemum). Keďže na území dnešných Čiech, sa ešte v 12. stor. spomína viacero slovanských kmeňov, z historického hľadiska nemožno oblasť tzv. Bohémie do 12. stor. nazývať Čechami.

Moravskí Sloveni

Slovenská krajina sa spomína v Nestorovom letopise z 11. storočia, ktorý presne uvádza všetky hlavné kniežatá, vládnuce v 9. storočí slovenskému národu: Rastislava, Svätopluka i Koceľa a krajiny všetkých týchto troch kniežat uvádza pod jediným menom - Slovenská zem, a to v singulári. Autor letopisu si je teda vedomý, že túto zem obýva to isté obyvateľstvo. Tento údaj je o to dôležitejší, že v tom čase už jednotlivé slovanské kmene mali svoje vlastné mená. Pramene z 9. storočia predovšetkým Fuldské anály nazývali našich predkov „moravskí Sloveni“. Identitu Slovákov s obyvateľmi starej Moravy potvrdili aj viacerí uhorskí historici ešte  v 18. storočí. Napríklad J. B. Pray tvrdil, že Slováci sú pozostatkom po Moravanoch.  Aj významný historiograf Matej Bel píše, že Slováci boli známejší pod menom Moravania. Preto sa v historických textoch často stretáme s označením Slovákov za Moravanov.

Po zániku Svätoplukovej ríše (okolo roku 906) všetky okolité krajiny bojovali o jej územia. Nakoniec väčšiu centrálnu časť–  Panóniu a dnešné geografické Slovensko, obsadili kočovné kmene starých Maďarov a územie na západ od rieky Moravy si vybojovali Česi. Tak bolo pôvodne jedno etnikum moravských Slovenov neskôr rozdelené na dve – na Moravanov a Slovákov. Povedomie príslušnosti obyvateľov dnešnej geografickej Moravy k Slovensku sa dodnes zachovalo v ich ľudovom názve pre strednú Moravu - Moravské Slovácko používanom v okolí Kyjova, Hodonína a Uherského Hradišťa. Už sám názov Slovácko vypovedá o etniku a ukazuje, kam až siahala oblasť moravských Slovenov. Vidieť to nielen v jazyku, ktorý prezrádza slovenský základ, ale aj v takých etnických znakoch ako je kroj, piesne a celá ľudová kultúra. Jednoznačne sa to však prejavuje v oblasti duchovnej, kde katolícka religiozita moravského ľudu je veľmi blízka Slovákom. 

zdroj TU