Veľký týždeň a Pascha

Komentár k bohoslužbám, čítaniam a sviatku

            Pascha (Veľká noc) je najväčším a najvýznamnejším kresťanským sviatkom. Tento sviatok možno vnímať v troch rôznych vrstvách či významoch:

1. židovská (starozmluvná) Pascha  2. Kristova Pascha (vzkriesenie)  3. naša osobná pascha

Čítania Veľkého týždňa

            Čítania nám asi najjasnejšie poukazujú na význam Paschy. Čítania Veľkého týždňa odhaľujú tú akoby trojitú vrstvu, tri významy, rozmery sviatku. V prvé tri dni Veľkého týždňa sa na liturgiách vopredposvätených darov číta z knihy Exodus, z knihy Jób a z evanjelií.

            Exodus reprezentuje historickú vrstvu – starozmluvnú, židovskú Paschu, teda prechod z otroctva (Egypta) do zasľúbenej zeme. Je to predobraz našej paschy i Kristovej Paschy. Slovo Pascha (hebr. Pésah) znamená prechod.

            Evanjeliá hovoria o utrpení, smrti a vzkriesení Ježiša Krista, reprezentujú historickú vrstvu Kristovej paschy.

            Kniha Jób predstavuje osobnú vrstvu – vzkriesenie v našom osobnom živote. Rozpráva o tom, ako prežil Jób prežil svoje utrpenie, „smrť“ a vzkriesenie. Jób je zároveň predobrazom Ježiša Krista.

                Veľký pondelok, utorok, streda

            Tieto dni sú dňami prípravy, hlavnými témami sú eschatológia a pokánie. Tieto témy zaznievajú v čítaniach i v bohoslužobných textoch. V pondelok a utorok sú evanjeliá sú eschatologické: v pondelok o desiatich pannách (Mt 24, 3-35), v utorok o konci Jeruzalema (Mt 24,36 – 26,2). Aj tropár prvých troch dní (Sé ženích hrjadét:) je eschatologický:

            Hľa, Ženích prichádza o polnoci, blažený je sluha, ktorého nájde bdieť, nehodný je však, koho nájde lenivieť. Dávaj pozor, moja duša, aby si neoťažela spánkom a nebola vydaná smrti a ostala vytvorená z kráľovstva, ale vzpriam sa a volaj: svätý, svätý, svätý si, Bože, skrze Bohorodičku zmiluj sa nad nami.

            Eschatológia preto, lebo Kristovým utrpením, smrťou a vzkriesením sa končí starý svet, starý vek a začína sa už nový poriadok, nový svet (ktorý sa definitívne naplní jeho druhým a slávnym príchodom). Pokánie je duchovnou prípravou na prežívanie tajomstva nadchádzajúcich dní.

            V stredu je evanjelium o žene, ktorá vyliala prevzácne myro na Krista. (Mt 26,6-16) Tento skutok bol silným znakom jej lásky – len láska nám otvára cestu k Pasche, k vzkrieseniu, oslobodeniu. Pomazanie myrom pritom môžeme vnímať vo viacerých významoch:

            1. Prorocky vopred pomazala Ježišove telo na pohreb. "Keď mi vyliala toto myro na telo, urobila to na môj pohreb." (Mt 26, 12)

            2. Pomazanie Krista ako Kráľa a Veľkňaza – myrom sa v starom zákone pomazávali kňazi a králi pri uvedení do úradu. Kristus prichádza ako Veľkňaz, aby obetoval sám seba.

            3. Myro je symbolom nesmrteľnosti a neporušiteľnosti.

            4. Kontrast medzi príjemnou vôňou dobrých skutkov a smradom hriechu – často sa vyskytuje v bohoslužobných textoch, a to nielen vo Veľkom týždni.

            5. Kontrast medzi Judášom – apoštolom, ktorý zradil svojho Spasiteľa, a cudzoložnicou, ktorá pokorne vyznala svoj hriech a prejavila lásku k Spasiteľovi konkrétnym skutkom.

             Liturgicky a obsahovo sú prvé tri dni príbuzné Veľkému štyridsaťdňovému pôstu, konajú sa liturgie vopredposvätených darov (teda sú to ešte aliturgické dni), modlíme sa modlitbu sv. Efréma Sýrskeho a robíme veľké metánie. Zároveň sú to ale už dni bezprostrednej prípravy na utrpenie a vzkriesenie Ježiša Krista.

                Veľký štvrtok

            V tento deň prežívame dve udalosti z Ježišovho života: 1. tajomná (tzv. posledná) večera s učeníkmi a 2. Judášova zrada.

            V tento deň sa konajú nasledovné bohoslužby: umývanie nôh (len v katedrále – biskup umýva nohy 12 kňazom počas čítania evanjelia), svätenie myra a antimensionov (len v katedrále), večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého.

            Toto je vlastne skutočný sviatok Eucharistie. To, čo máme niekde po Pasche (tzv. Božie telo), to je len nezmyselne a trochu protikanonicky (proti ustanoveniam únie) prevzaté od rímskokatolíkov.

            Dať jesť svoje telo je znakom sebaobetovania a nesmiernej Božej lásky. Zároveň jesť niekoho telo a piť jeho krv znamená prijímať jeho moc, jeho vlastnosti – máme sa stať Kristovým telom a krvou, stať sa ním.

                Veľký piatok

            Na Veľký piatok si pripomíname utrpenie a smrť Ježiša Krista.

            Strasti čiže utiereň Veľkého piatku sa slúžia tradične vo štvrtok večer. Číta sa 12 evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista (v latinskom obrade existuje niečo podobné – tzv. pašie).

            Cárske časy čiže kráľovské hodinky sa slávia v piatok ráno. Slávia sa štyri hodinky (prvá, tretia, šiesta, deviata hodinka + obednica); každá hodinka obsahuje: dva vybraté žalmy, ktoré sa prorocky vzťahujú na utrpenie nášho Pána Ježiša Krista (+ jeden bežný žalm), stichiry, jedno čítanie zo Starej zmluvy, jedno čítanie z apoštola a jedno z evanjelií o utrpení (postupne Mt, Mk, Lk, Jn). Kráľovskými hodinkami sa nazývajú preto, lebo na tieto hodinky (časy) chodil vždy aj cisár (v Konštantínopole) a tiež azda aj preto, lebo sú bohatšie ako bežná modlitba hodiniek v časoslove.

            Večiereň s uložením pláštenice – na jej konci sa koná sprievod okolo chrámu, ktorý symbolizuje pohrebný sprievod a uloženie Ježišovho tela do hrobu; pláštenica je symbolom Ježiša Krista.

            V tento deň platí veľmi prísny pôst a aj pôst od eucharistie. Tak ako Ježiš na kríži pociťoval odlúčenie od otca a najhlbšie poníženie, tak sme aj my v tento deň odlúčení od prijímania Ježišovho tela a krvi.

                Veľká sobota

            Jeruzalemská (nadhrobná) utiereň sa slávi v sobotu ráno (niekde v piatok neskoro večer) a má štruktúru ako pohreb. Prípomína aj balzamovanie Pánovho tela. Hlavnou myšlienkou je, že Kristus svojou smrťou porazil smrť, ešte pred svojím vzkriesením zostúpil do podsvetia (vo ád, gr. hádes, hebr. šeol) a zničil smrť, ktorá tam vládla. Nosným prvkom tejto utierne je vlastne Žalm 118 (najdlhší žalm, má 176 veršov) s velebeniami ku každému veršu žalmu a dogmaticky veľmi hodnotný kánon.

            Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s 15 čítaniami zo Starej zmluvy sa slávi v sobotu poobede. Hlavnou myšlienkou tejto liturgie je krst. Cez celý Veľký štyridsaťdňový pôst sme sa modlili ekténie za katechumenov. (Veľký pôst bol obdobím intenzívnej prípravy na krst.)

            Táto liturgia bola kedysi krstnou liturgiou; krstilo sa počas čítaní a krstilo sa v zásade mimo chrámu, v baptistériu, čo bola osobitná budova. Čítaní je 15 aj preto, lebo katechumenov bolo kedysi dosť a obrad krstu trval istý čas. Po skončení starozmluvných čítaní vstupovali novopokrstení v sprievode do chrámu, počas toho sa spieval hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Čítania zo SZ (15) sú veľmi pekné, ide o predobrazy utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista a tiež predobrazy krstu (napr. celá kniha Jonáš – záchrana, vytrhnutie z vody = smrti, Ex – prechod cez Červené more – zároveň aj symbol krstu, Daniel – traja mládenci v ohnivej peci).

            Krst je spojený s Paschou – v ňom prežívam, prijímam Kristovo utrpenie a vzkriesenie (to hovorí vlastne apoštol Rim 6, 3 – 11, ktorý sa číta na tejto liturgii). Krstom sa stávam Kristovým (ako adopcia rodičmi – dieťa sa stáva ich).

            Medzi apoštolom a evanjeliom sa spieva namiesto Aleluja osobitný spev Vstaň, Bože, a súď zem. Počas toho sa prezliekajú kňazské rúcha i prestolné plachty, analoje a pod. z tmavej (čiernej alebo bordovej) farby do svetlej, bielej.

            Táto liturgia s krstom bola súčasťou celonočného bdenia na Paschu. Počas tohto bdenia sa majú prečítať celé Skutky svätých apoštolov.

                Nedeľa Paschy čiže Vzkriesenia

            Bohoslužby v tento deň sa majú začínať polnočnicou. U nás sa táto polnočnica slávi len málokde, je to veľmi prostá a pomerne krátka bohoslužba. Počas nej sa má prenášať pláštenica z hrobu (zo stredu chrámu, kde je na stole, na tetrapode) na prestol. Deje sa to nenápadne, skoro potichu, skoro úplne za tmy (všetky svetlá okrem úplného minima majú byť zhasnuté), akoby nebadane – Kristus vstal nebadane, nikto to nevidel, len anjeli boli svedkami. Za polnočnicou sa hneď pripája utiereň.

            Utiereň sa má konať ešte za tmy, aj chrám je na začiatku utierne ešte v úplnej tme, všetky svetlá majú byť zhasnuté (okrem najnutnejších). Chrám symbolizuje hrob (netreba stavať nejaké „Božie hroby“, samotný chrám symbolizuje Kristov hrob), my vychádzame za tmy z chrámu (aj vonku je ešte tma) a obchádzame ho so sviečkami v rukách a spevom, čím symbolicky prichádzame ku Kristovmu hrobu. Pred chrámom zaznieva radostné Christos voskrese! – Kristus vstal zmŕtvych! a potom sa chrám otvára a my doň vstupujeme. Chrám už je celý vysvietený, svietia všetky svetlá, ktoré sú v chráme. Hrob je prázdny, je v ňom len žiara slávneho vzkriesenia nášho Pána. Radostná zvesť Christós voskrése iz mértvych – Kristus vstal zmŕtvych sa neustále opakuje v radostných spevoch.

            Po utierni nasleduje liturgia sv. Jána Zlatoústeho. Pri nej sa číta evanjelium v rôznych jazykoch, čo nám pripomína, že evanjelium (= radostná zvesť) má byť ohlasované všetkým národom. Začína sa začiatkom Jána – teda začína sa ohlasovať dobrá zvesť od začiatku, od prvej kapitoly evanjelia, ktorého vrcholom a hlavným obsahom je vzkriesenie – a vzkriesenie je začiatkom a hlavnou príčinou dobrej zvesti (evanjelia).

            Po liturgii (niekde už po utierni) nasleduje posvätenie paschálnych (veľkonočných) pokrmov. Tieto pokrmy sú znakom Božej dobroty, Božej štedrosti a tiež zdôraznením toho, že radostná hostina, ktorá bude nasledovať, nie je mimo cirkvi, ale týka sa cirkvi; nebude to nejaká svetská oslava, ale duchovná slávnosť. Táto slávnosť nad slávnosti je taká veľká, že sa pripravujú osobitné pokrmy. Farebné vajcia nám majú pripomínať, že nič nie je a nemôže byť obyčajné v tento deň, najneobyčajnejší deň a najväčší sviatok ľudstva. Preto ani vajcia nie sú obyčajné, ale farebné a zdobené. Ani chlieb sa neje obyčajný, ale pripravuje sa svetlý sladký koláč (nazývaný ľudovo pascha alebo paska) – inakší ako bežný chlieb cez rok. Ani syr nie je bežný, len z čistého mlieka, ale pridávajú sa do neho aj žĺtka z vajec (nazýva sa hrudka alebo syrec). Okrem toho sa posviacajú mäsité pokrmy (šunka), ktoré, podľa pôvodných pôstnych predpisov, ľudia mohli okúsiť po vyše 40 dňoch až na Paschu. Mäso je zároveň pripomenutím baránka, ktorého zabíjali Židia v predvečer starozákonnej Paschy a ktorý bol predobrazom Krista-Baránka zabitého za celý svet.

            Podvečer sa slávi večiereň Paschy – má inú štruktúru ako večierne bežne cez rok (napr. nemá úvodný žalm, ale namiesto toho paschálny začiatok) a po vchode s kadidlom a evanjeliom sa na nej číta evanjelium o vzkriesení. Na stichirách ideme opäť bozkať kríž, evanjelium a ikonu vzkriesenia, tak ako to bolo aj na utierni.

              Svetlý týždeň

            Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň – nebo je otvorené, otvorilo sa Kristovým vzkriesením. Každý deň Svetlého týždňa je ako nedeľa (utiereň i večiereň sa slúžia skoro rovnako ako v nedeľu Paschy, jednotlivé dni sa postupne striedajú hlasy, tak ako sa cez rok striedajú každú nedeľu). Svetlý týždeň je tak výnimočným v cirkvi, že všetky bohoslužby v tomto týždni (s výnimkou eucharistickej liturgie) majú svoju špecifickú štruktúru a kňazi sú stále oblečení v kompletných rúchach. Utierne sa podobajú na utiereň Paschy. Hodinky (časy), povečerie a polnočnica majú namiesto žalmov a zvyčajných modlitieb paschálne spevy.

            Počas bohoslužieb Paschy sa má správne celý čas stáť (kedysi sa to aj zachovávalo dosť dôsledne v našich farnostiach). Stáť sa má cez celý Svetlý týždeň – to vyjadruje našu radosť zo vzkriesenia. Radosť zo vzkriesenia je taká, že nás až vzpružila, zdvihla zo stoličiek (ako na futbale alebo na hokeji, keď padne gól, nikto nesedí, všetci od radosti vstanú). Státie je postojom radosti a oslavy (a zároveň úcty). Rozhodne by sa v tomto období nemalo kľačať. Podľa predpisov 20. kánona Prvého ekumenického snemu v Nikei (r. 325) sa nesmie kľačať od Paschy do Zostúpenia Svätého Ducha a tiež všetky nedele počas roka, lebo je to obdobie oslavy vzkriesenia (každá nedeľa je ako Pascha).

            "Keďže niektorí v nedeľu aj počas Päťdesiatnice kľačia, tento svätý snem sa uzniesol, že modlitby sa budú Pánovi vzdávať postojačky, aby sa v každej farnosti všetko zachovávalo podobne." (1. všeobecný koncil, kánon 20)  Rozhodnutie tohto koncilu nebolo nijakým iným ekumenickým koncilom zrušené.

            Na tomto mieste bude užitočné povedať niečo o postojoch, čo vyjadrujú:

·         Kľačanie je postojom pokánia, pokory, vyjadruje poníženie sa, uvedomenie si vlastných hriechov (predpísané v našom obrade len vo Veľkom pôste) alebo vyjadruje veľmi naliehavú prosbu (predpísané na večierni v nedeľu Zostúpenia Svätého Ducha). Kľačanie na Východe nebolo výrazom úcty; úctu vyjadruje poklona (úklon).

·         Státie je prejav úcty, počúvania, pripravenosti, pohotovosti a zároveň je postojom, ktorý vyjadruje radosť a oslavu, je to postoj vzkriesenia, zmŕtvychvstania.

·         Sedenie je prejavom počúvania (pôvodne sa sedelo len pri kázni).

            Od nedele Paschy ďalších 40 dní sa zdravíme pozdravom Christós voskrése! – Voístinu voskrése! po slovensky: Kristus vstal zmŕtvych! – Skutočne vstal zmŕtvych! po grécky Christós anésti! – Alithós anésti!

               Ikona vzkriesenia

              Ikona vzkriesenia hovorí, poukazuje skôr na naše osobné vzkriesenie ako na historickú udalosť Kristovho zmŕtvychvstania. Táto ikona je zväčša v cirkevnej slovančine označovaná ako Sošéstvije vo ád, teda Zostúpenie do podsvetia a znázorňuje Krista ako z podsvetia (csl. ád, gr. hádes, hebr. šeol) vyslobodzuje ľudstvo (reprezentované symbolicky Adamom a Evou), vyťahuje ho zo smrti, z otroctva hriechu.

            Už teda nemusíme byť zhrbení, ale môžeme stáť vzpriamene pred Bohom ako jeho priatelia, adoptívni synovia a dcéry. Aj preto sa v chráme správne stojí a nekľačí, už nie sme poddaní, ktorí sa trasú pred pánom, ale sme synmi, dcérami, dedičmi.

            Možno sú nám niektoré bohoslužby, najmä vo Veľkom týždni, dlhé. Práve oni nám však odkrývajú pravý zmysel týchto sviatkov a dávajú nám tú pravú „chuť“ Paschy. Nie každý môže byť na všetkých, ale snažme sa zúčastniť sa ich, nakoľko môžeme a vládzeme, hoci aj len časti nejakej bohoslužby (i to môže mať veľký duchovný osoh). Účasť na nich je dôležitejšia ako poumývané okná či uprataná pivnica, lebo najdôležitejšie je mať „poumývanú“ a „poupratovanú“ dušu – pripravenú na prijatie svetla (= radosti) Kristovho vzkriesenia. Kiež toto svetlo naplní naše srdcia i celý svet!