Nanebovstúpenie Pána

  Na štyridsiaty deň po vzkriesení slávime Vstúpenie Ježiša Krista na nebo – Pánovo Nanebovstúpenie.

  „Nanebovstúpenie. – Potom ich vyviedol von až k Betánii , zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal vzdialil sa od  nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha.“ (Lk 24, 50-53)

Evanjelista Lukáš nám predkladá témy dvoch okruhov duchovných právd, ktoré Ježiš Kristus preberal počas štyridsiatich dní po vzkriesení.  Do prvého okruhu zaraďujeme mesiášske predpovede (Lk 24, 44). Je to vlastne o naplnení proroctva (proroctva o príchode Ježiša Krista). Druhým okruhom sú duchovné pravdy (Sk 1,3-4) hovoriace o Božom kráľovstve, no hovorí aj o tom, že učeníkom neprislúcha vedieť o čase, ale splniť poslanie, na ktoré boli povolaní. Poslednými tromi poslaniami, ktoré mali naplniť boli zostať v Jeruzaleme až do zoslania Svätého Ducha (Sk 1,8), čím sa naplní zasľúbenie, druhým je pokrstenie Duchom Svätým  (Sk 1,5) a tretím, posledným poslaním je získanie sily od Boha na plnenie svojho poslania, teda ísť a ohlasovať Božie slovo do celého sveta (Sk, 1,7-8).

Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že vstúpenie na nebo prislúcha Božiemu Synovi, čo do jeho ľudskej prirodzenosti a čo do jeho božskej prirodzenosti je miesto po pravici svojho Otca (nemyslí sa tu pravá strana telesná – fyzická, ale pravá strana preto, že u zvierat je silnejšou, čo znamená, že Syn nie je vedľa Otca vzhľadom k svojej božskej prirodzenosti nižšie, ale rovný, má s Otcom čo do jednoty esencie jeden trón a rovnakú moc. Čo do ľudskej prirodzenosti, sedí po pravici Otca  - vyvýšený nad všetko stvorení k dôstojnosti nebeského kráľovstva. To prislúcha len Kristovi.)[1]

Nanebovstúpenie Pána vyznávame aj vo vyznaní viery (je tu aj prísľub o nebeskom kráľovstve):

„A vstúpil do neba a sedí po pravici Otca – A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.“

Nedeľa po zoslaní po sviatku Nanebovstúpenia je nedeľou Otcov prvého ekumenického snemu, ktorý sa konal  v Nicei v roku 325 a tu naši Otcovia obhajovali pravdy viery. Prejednávali tieto témy: arianizmus, dátum slávenia Veľkej noci, Milétiova schizma, platnosť krstu heretikov, odpadnutí kresťania. (k.wikipedia.org/wiki/Ekumenický_koncil)

 Na tomto koncile sa prijalo vyznanie viery, ktoré bolo doplnené na druhom koncile v Carihrade a poznáme ho ako nicejsko-carihradské vyznanie viery.